Pobyt v tme

Pobyt v tme ma lákal už niekoľko rokov, no nikdy som na to nenabrala „gule“. Až minulý rok v lete. A poviem vám, bolo to jeden z najkrajších, najintenzívnejších a najliečivejších zážitkov v mojom živote.

Pomerne dlho som sa tmy bála, hlavne tej pouličnej. Keď som chodila v puberte po diskotékach, vždy som si musela zavolať na cestu domov taxi, lebo autobus či pešibus by znamenali, že sa môžem s niekým v tej tme stretnúť a ten niekto mi môže ublížiť. Našťastie som sa tohto strachu pred pár rokmi zbavila, no stále ma to z nejakého dôvodu nepúšťalo k tomuto „tmavému zážitku“. Boli to tri strachy – strach zastaviť sa, strach z nudy a strach zo zbláznenia. Ku podivu to bolo v samotnej tme ale všetko úplne naopak…

V momente keď som pocítila definitívne volanie ísť do tmy, začala som si robiť prieskum, kde by som teda išla. Moja predstava bola, že to vyskúšam na víkend a keď to zvládnem, tak sa prihlásim neskôr na dlhší pobyt. Všetky referencie ma viedli k Zaježovej a k centru Long. Miesto bolo teda jasné. Zavolala som majiteľke, aby som si rezervovala svoje tri dni v tme. Katka ma však veľmi rýchlo osviežila, keď mi povedala, že to nemá absolútny zmysel ísť do tmy na 3 dni, že minimálne sa odporúča na 1 týždeň. Uf. Zalial ma pot, v hlave išli katastrofické scenáre ako to ja vydržím 1 celý týždeň. Čo sa zbláznila??? „No nič drahá, chceš tam ísť? Chceš! Tak im dôveruj a nenechaj svoje strachy paralizovať tvoj život.“, som si hovorila sama pre seba. Tento rok je však pre mňa ako hurikán, nestíham sa ani báť nových vecí, lebo prichádzajú extrémne rýchlo. Z tohto dôvodu a z dôvodu mojej pracovnej vyťaženosti som mala problém nájsť v svojom kalendári voľný termín. Jediné obdobie, ktoré mi vyhovovalo bolo leto, no to mali celé rezervované. Poprosila som teda Katku, že ak by sa im niekto odhlásil, nech mi dá určite vedieť a ja prídem. Jej odpoveď však nebola veľmi pozitívna pre mňa – šanca, že sa niekto odhlási je minimálna. Ja som však bola absolútne presvedčená, že sa tam v lete naozaj dostanem. A tak sa aj stalo.

Jedného dňa mi napísali z centra Long, že ak chcem, môžem za tri dni nastúpiť do tmy, že im na poslednú chvíľu niekto zrušil. Vôbec som nebola touto správou prekvapená. Dokonca dva dni predtým sa ma kamarátka pýtala, že kedy tam teda už pôjdem. A ja som jej bez váhania povedala: „Tento mesiac“.

Mám ísť či nemám ísť?
Došiel súdny deň, pondelok. Nástup sme mali dohodnutý na 15 hodinu, nakoľko majitelia potrebovali odísť z miesta a vracali sa až neskoro večer. Pre mňa to znamenalo odísť z domu o 12.30. O 11.00 si však Vesmír zaumienil niečo iné a na jednej z najfrekventovanejších križovatiek v Bratislave do mňa nabúralo veľké auto Slovenskej pošty. Moje auto zostalo nepoužiteľné. „Čo mi chce Vesmír sakra povedať? Nemám ísť teda do tej tmy? Veď sa to celé tak krásne zariadilo, presne ako som chcela, to hádam nemôžu tam hore myslieť vážne!“, behalo mi hlavou. Zhlboka som sa nadýchla a vyslala ďalšiu myšlienku: „Ak mám dnes odísť do tmy a je to presne to, čo potrebujem, zariaďte mi dopravu.“ Do 20 min mi písala kamarátka (ktorej som povedala, čo sa mi stalo), že ma do Zaježovej odvezie. Ďalšia kamarátka sa mi ponúkla, že ma vie naopak z tmy odviezť domov. Neprešlo ani 10 min a pri mieste nehody sa zjavil chlapík s asistenčnej služby, ktorý mi povedal, že mám nárok na náhradné vozidlo. Je to jasné, dnes odchádzam do tmy. „Prečo som ale teda mala túto nehodu? Čo to bolo za znamenie?“, pýtala som sa sama seba. Okamžite mi došla odpoveď – Už sa konečne zastav. V hlave mi hneď prebleslo všetkých 20 vecí, ktoré som ešte chcela stihnúť vybaviť za tú 1,5 hod, ktorú som mala do odchodu, naháňačka poriadna. A tak mi dopriali viac času a do tmy som vyrazila až neskoro večer.

Katka s Romanom ma privítali a ukázali mi domček. Teda resp. izbu. Nečakala som, že priestor bude až taký maličký, no v tme som to nakoniec naopak privítala. V izbe bola posteľ, jedno kreslo a pár poličiek. Kúpeľňa mala sprchový kút, záchod a umývadlo. Majitelia mi ukázali základné praktické veci – ako si zhasnem, ako si zabezpečím, aby som si omylom nezažla, ako mi budú nosiť jedlo a ako si zamknem. Dohodli sme sa, že strava bude vegánska a bez cukru. Potom to už bolo celé na mne. Tým, že som prišla večer, tak to bolo jednoduché. Dala som si sprchu, uložila som sa do postele a ZHASLA. Romana som sa ešte pred odchodom stihla opýtať, že čo mám robiť, keď sa zobudím. On kývol rukou a povedal: „To vôbec teraz ešte nerieš, itak prvé dva až tri dni celé iba prespíš.“ No to isto….

Čo mám robiť?
Keď som sa zobudila, prvé čo ma napadlo automaticky urobiť bolo pozrieť sa na mobil, koľko je hodín a zažnúť si. Hm, vtipná si, vravela som si. Na to na týždeň zabudni. A čo teda idem robiť? Spať sa mi nechce a čo iné sa dá v takejto tme robiť? Tak som iba bola. Ležala som a oddychovala, premýšľala o tom, čo sa mi udialo posledné dni. Premýšľala som o tom, čo tu asi budem robiť celý ten týždeň. Ani neviem ako a zrazu mi zaklopal na dvere Roman, čo znamenalo, že mi doniesol obed a večeru a že sa môžem s niekým porozprávať. Prvé čo som mu povedala: „Roman, mne sa nechce spať!!! Takže mi povedz prosím čo mám robiť, lebo ja fakt neviem a ja sa tu asi unudím…“ Roman sa zasmial a začal mi rozprávať o práci s mysľou, o jej aktívnej fáze a o tej pasívnej. Dal mi pár tipov, na čo sa môžem zamerať. Veľmi mi rozhovor s ním pomohol. Keď odišiel, tak som si dala zámer, že nebudem na seba vôbec tlačiť, nebudem sa snažiť niečo „robiť“, že naozaj iba budem pracovať so svojim vedomím presne v takom množstve a na takej úrovni, na akú budem v danom momente pripravená. A tak som naozaj aj prežila celý týždeň.

Moja myseľ pracovala v tme na plné obrátky, tak ako doma. Áno, boli chvíle, keď úplne vypla, no väčšinu času som bola v tej fáze aktívnej. Ta pasívna prišla hlavne posledné dva dni. Zaujímavé však bolo, že napriek tomu, že myšlienky prichádzali veľmi podobné ako doma, z myšlienok následne nevznikali absolútne žiadne strachy, žiadne scenáre. A to bez akejkoľvek námahy, či potláčania niečoho. Skrátka som ich iba prijímala. Uvedomila som si, ako obrovsky na nás vplýva vonkajší svet, ako veľmi si život komplikujeme. V momente, keď som bola iba ja a moja pravda, žiadne strachy neexistovali. Takisto som si uvedomila, že celý týždeň som neriešila, kto si čo o mne myslí, kto čo kde povedal, čo musím urobiť či neurobiť. Zrazu to bolo všetko preč. Bolo to také liečivé.
Tma so mnou celý čas rozprávala. Ja som jej dávala otázky a mne prichádzali odpovede. Pýtala som sa jej na veci, ktoré som nevedela v svojom živote uchopiť, ktoré mi boli nejasne, ktoré boli pre mňa zraňujúce. A ona mi odpovedala. Odpovedala mi vždy veľmi láskavým spôsobom, nikdy to nebolo ako facka do tváre. Niekedy odpovedala v podobe uvedomení, niekedy mi prichádzali obrazy. S uvedomeniami to bolo jednoduché, boli to jasné odkazy s jasným posolstvom. Náročnejšie to bolo s obrazmi. Tie mi častokrát samé o sebe nedávali veľmi zmysel, zjavovali sa nepravidelne. Snažila som sa medzi nimi nájsť súvislosť a hlavne vnímať, ako sa v tých obrazoch cítim ja. Všetko ale bez akejkoľvek námahy či tlaku. V čistom vedomí. Nakoniec sa z obrazov vždy poskladal jeden veľký obraz. A tie boli pre mňa veľmi kľúčovými. Vďaka ním som sa dostala do svojich koreňových zranení, do svojich koreňových strachov a nezdravých vzorcov správania. Našťastie som mala k dispozícií množstvo terapeutických nástrojov zo svojej praxe, vďaka ktorým sa mi podarili z uvedomenia dostať až do podvedomia a prečistiť tieto nánosy na najhlbších vrstvách. Nebudem vám klamať, bolo to často náročné. Vyplakala som tam veľmi veľa sĺz, vyrozprávala veľa nevypovedaného voči osobám, s ktorými sa mi spomienky a situácie spájali, zažila som si svoj strach zo zbláznenia. No následne som si zažívala aj čistý zdroj. Svoju podstatu. Svoje svetlo. Odpustenie a vďačnosť boli v týchto momentoch hlavnými nástrojmi.

Odpustite sami sebe
Myslím, že to bolo druhý alebo tretí deň, keď som zrazu zbadala dievča, ktoré sedelo na kraji mojej posteli. Bolo mi otočené chrbtom. Prehovorila som k nej, no neodpovedala. Iba tam sedela. Zaujímavé bolo, že som sa jej vôbec nebála. Takto to bol pár dní, až v jeden moment bola pripravená prehovoriť. Cítila som, že sa cíti opustená a smutná. Tak som sa jej opýtala, že kto ju opusti. „Ty si ma opustila“, bola jej odpoveď, s ktorou sa ku mne zároveň prvýkrát otočila a ukázala mi svoju tvár. Bolo to moje mladšie Ja. S jej odpoveďou mi prišli k vedomiu všetky spomienky, kedy som opustila samú seba, kedy som postavila všetko ostatné pred svoje potreby, pred svoju skutočnú pravdu. Momenty, kedy som podľahla tlaku okolia, momenty, kedy som uverila, že nie som dosť dobrá, že nie som dosť pekná, že nie som dosť múdra. Že nie som dosť čokoľvek. Momenty, keď som sama seba kritizovala, či momenty keď som uverila, že to čo si o mne myslia ľudia je najdôležitejšie a že to je tá skutočná pravda. Oľutovala som pred ňou všetky tieto momenty, všetko svoje nezralé správanie a odpustila som sama sebe. Bol to jeden z najsilnejších momentov celého pobytu v tme.

Tak ako som sa tmy na začiatku bála, tak som ju čím ďalej viac a viac milovala. Nuda neprichádzala, namiesto nej prichádzal pokoj. Strach zo zastavenia takisto zmizol, lebo som pochopila, že za ním je niečo oveľa krajšie. No a za strachom zo zbláznenia prišiel zdroj. Tma bola pre mňa všeobímajúca. Cítila som sa v nej bezpečnejšie než doma, či kdekoľvek inde. Úplne som jej dôverovala. Nechcelo sa mi z nej ani odísť a rozhodne sa do nej čoskoro vrátim. Cítim sa veľmi vďačná za túto úžasnú príležitosť, za tento nádherný týždňový pobyt. Dodnes čerpám energiu, ktorú som v tme načerpala. Je to veľmi pokojná energia, veľmi nadnášajúca. Z tmy prichádzate domov zcelení, integrovaní, v láske a v pokoji.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *