Akú pripútanosť máš ty?

Keď sa začala minulý rok druhá vlna korony, uvedomila som si, ako nezdravo som pripútaná na svoju prácu. Ja svoju prácu milujem a cítim sa aj vďaka nej naplnená. Zákaz zhromažďovania pre mňa znamenalo prestať robiť ženské semináre. Na začiatku som to neriešila, povedala som si, že však je to iba tri-štyri mesiace, to vydržím. No tentokrát vyjadrenia boli menej pozitívne a možnosť opäť sa naplno stretávať bola v nedohľadne. Veľmi ma to hnevalo. Bol dopyt, bola ponuka, no napriek tomu som nemohla robiť to, čo som milovala. To sme si zažívali určite viacerí. V jednom momente som si predstavila scenár, že by som ich už nemohla robiť nikdy. Nával rôznych emócií bol skoro okamžitý. A vtedy som si uvedomila, ako veľmi som k tejto mojej láske pripútaná. Nezdravo.

Čo pre mňa znamená pripútanosť?

Absolútne všetko, pri čom pri predstave, že to navždy stratíme, sa nám vynára emócia. Všetko, v čom nemáme voľnosť a plynutie. Všetko, v čom nemáme dôveru, že nech sa to udeje akokoľvek, bude to to najlepšie pre nás. Všetko to, s čím vedome či nevedome bojujeme, čomu sa vzpierame. Všetko to, na čom sme fyzicky či emocionálne závislí. Môžeme ju tiež nazvať závislosťou alebo lipnutím.

Pripútanosť na stravu

Pravidelne sa v svojej praxi stretávam s tým, že sú ľudia na strave závislí a to na viacerých úrovniach. V prvom rade si myslím, že jeme oveľa viac, než skutočne potrebujeme. Veľakrát sa prejedáme, stále si dokladáme na tanier a potom funíme ako lokomotíva. Okrem toho máme potrebu stále niečo pochrumkávať. Tam si dzobnem, tu si dzobnem, až zistíme, že jeme v skutočnosti aj osem-krát denne. Častokrát to môže byť spôsobené tým, že nemáme pocit, že bude dostatok. Dostatok čohokoľvek. Pri strave sa to stáva najmä u ľudí, ktorí pochádzajú z väčšej rodiny, prípadne z nižšej sociálnej vrstvy. No druhým dôvodom tohto dzobkania, oveľa častejším, býva emočné zajedanie.
Napriek tomu aká je doba, sa ľudia stále boja cítiť svoje emócie a permanentne ich potláčajú. To sa musí niekde prejaviť. No a jedným z tých prejavov je práve lipnutie na strave. „Keď sa natlačím, nebudem nič cítiť.“ Skúste sa nabudúce na chvíľočku zastaviť a namiesto pojedania v čase keď nie ste hladní, sa opýtajte sami seba otázku: „Čo teraz cítim?“. A keď príde odpoveď, namiesto ďalšieho keksíka si doprajte svoj vlastný smútok (alebo akákoľvek iná emócia tam bude pre vás). Takto sa môžete po čase zbaviť veľmi nezdravého lipnutia.
No a tretí aspekt pripútanosti na stravu je konkrétna závislosť na jednotlivých potravinách. Niekto si nevie svoj život predstaviť bez čokolády, niekto bez kávy, iní zase bez mäsa či sladených nápojov. Ľuďom veľmi pomáha, keď im poviem, nech to skúsia iba na mesiac a potom sa môžu rozhodnúť čo ďalej. Vyskúšajte to aj vy. Zadefinujte si, na ktorej potravine ste vy emočne závislí a vyskúšajte ju zo svojho života na jeden mesiac vylúčiť. Pozorujte svoje telo, ako sa cíti, ako sa mení. Pozorujte aj svoje psychické rozpoloženie. Možno o sebe vďaka tomu objavíte viac, než si vôbec viete teraz predstaviť.

Pripútanosť na ľudí

Najčastejšie sa s touto pripútanosťou stretávam v partnerských vzťahoch, no nie len v nich. Ľudia sa silou mocou tlačia do niečoho, čo im už dávno neslúži, práve naopak. Cítia sa vo vzťahu nešťastní, manipulovaní, dokonca v ňom zostávajú častokrát aj pri fyzickom násilí. Za touto pripútanosťou sa schovávajú dva strachy – strach zo samoty a strach z opustenia. Ja sama som bola nie v jednom partnerskom vzťahu, kde som sa bála muža opustiť, aby som nezostala sama. Presviedčala som sa, že však vlastne sa nič také vážne nedeje, ľudia sú na tom aj horšie. Úplne vás teda chápem. No zároveň vám môžem povedať, že keď som sa naposledy rozchádzala s mužom a tento strach tam už prítomný nebol, rozchod bol pre mňa emočne oveľa jednoduchší. Ničoho som sa nebála, naplno som si verila a vedela som, že je to to správne rozhodnutie. Ako sa ho ale teda môžeme zbaviť?

Obidva tieto strachy pochádzajú ešte z nášho detstva. Je možné, že vás rodičia niekde nechali samých, že ste sa cítili opustení. Mohlo sa to dokonca zopakovať aj viackrát. Alebo vám v detstve zomrel niektorý z rodičov, prípadne sa rodičia rozviedli. V každom prípade je prvým krokom si toto svoje zranenie zvedomiť. Tým druhým, trošku ťažším, je prepustiť túto starú emóciu z minulosti a nenechať ju už určovať vašu prítomnosť. Môže to trvať dlhšie, určite na seba netlačte. Takisto vám môže pomôcť, keď sa vžijete do role svojich rodičov. Uvedomíte si, že robili najlepšie ako v tom danom momente vedeli a mohli. Nech to malo akýkoľvek výsledok. Viem, že keď vás napr. otec opustí a prestane o vás prejavovať záujem, je náročné sa na to pozrieť z nadhľadu. Jeho správanie a rozhodnutie nemusíte schvaľovať, nemusíte sa s ním stotožňovať. Len si uvedomte, že on skrátka v tom momente, v tej úrovni vedomia ktorú mal, ináč konať nevedel.

Samota môže byť pre vás veľmi liečivá. Vyskúšajte si na začiatok urobiť deň iba pre seba. Bez manžela, detí, rodičov. Ideálne aj bez telefónu, počítača či televízora. Deň, kedy sa budete venovať iba sebe, svojmu telu a svojej duši. Deň, kedy tam pre vás nikto nebude. Kedy vy budete jedinou osobou, na ktorú sa môžete obrátiť. Neskôr môžete vyskúšať víkend.  A keď telo bude mať zážitok zo samoty, a prežije to, prirodzene sa bude rýchlejšie vytrácať aj strach z nej. No a v momente, keď tento strach zo samoty a opustenia prepustíte, nebudete viac lipnúť na iných ľuďoch. Budete sa vo vzťahu cítiť oveľa viac slobodní.

Pripútanosť na role nášho ega

„Prečo sa to stálo práve mne? Prečo nemôžem byť konečne šťastná? Prečo ma nemajú radi?“, to všetko sú otázky, ktoré si kladie rola Obete. „Ona to urobí určite lepšie než ja, prečo by si mali vybrať mňa? Ja ešte nie som dostatočne pripravená na túto zmenu. Čo odo mňa bude chcieť za to, že to pre neho urobím?“, to sú zase otázky, ktoré si kladie rola Spochybňovača. Takýchto rolí ega je neúrekom a hráme ich dennodenne. Hodnotíme, posudzujeme, ľutujeme sa, vystatujeme sa, predbiehame sa v úspechoch, urážame sa, spochybňujeme, kontrolujeme, vydierame, strachujeme sa…. sme pripútaní na tieto hry. Hry, ktoré nám ovládajú naše životy. A vždy keď ich hráme, nie sme sami sebou. Nečudo, že potom vznikajú rôzne autoimúnne ochorenia, či duševné choroby. Veď keď idem proti svojej podstate, tak čo iné mohlo prísť, nie?
Prečo ich ale teda hráme? Za každou touto hrou je iná koreňová príčina, iné nezdravé presvedčenie. Dôležité je si ich začať uvedomovať a postupne prestať hrať. Podrobnejšie o jednotlivých rolách a o tom ako nám ubližujú si môžete prečítať v mojej knihe Vedomá cesta za zdravím. Všetky sa však spájajú do jedného bodu – postrádajúca sebaláska a nízka sebahodnota. Uverili sme tomu, že sme niekým iným. Uverili sme tomu, že sme tou nálepkou, ktorú nám raz niekto dal. Preto je pre nás ťažké sa týchto rolí púšťať a dôverovať tomu, čo je pod všetkými tými maskami. Tá esencia, tá čistota, to svetlo. Krok po krôčiku sa však k nej môžeme dostávať a uvoľňovať sa z tejto pripútanosti.

Čokoľvek na čom ste v svojom živote závislí, si treba začať všímať, zvedomovať a postupne prepúšťať. Môže to trvať roky, dokonca aj niekoľko život. Ale život nie je o cieli, život je o tej ceste po ktorej kráčame. My si však určujeme, aká bude. Či bude slobodná alebo zväzujúca. Otvárajme sa dôvere v život, dôvere v niečo, čo nás presahuje. Vždy sa všetko deje v prospech nášho najvyššieho dobra a keď sa tomu odovzdáme, nebudeme musieť lipnúť na ničom a nikom. V momente, keď som si pripustila možnosť, že už nikdy nebudem môcť robiť svoje semináre a zároveň som túto možnosť akceptovala v láske, z tela mi odpadol jeden obrovský kameň. Na čom ste závislí vy?

Zverejnené v časopise Balans – Jún 2021

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *